Obsah © 2024 Slovenský skauting, 70. zbor Bratislava
Web development © 2024 finestudio
Letné dni sa míňali a my sme ešte stále nesplnili jeden z našich predletných predsavzatí - puťák do zahraničia. Makač Spišo sa však chopil príležitosti a 10.9. 2010 akciu zorganizoval. Zúčastnili sa jej spolu so Spišom ešte Čmeliak, Matúš, Lot a Jajo. Tu vám rozpovieme, ako sa nám vodilo:
Štvrtok večer u Kukanových: “Čau tati, zajtra ideme do Álp.”
Piatok ráno: Všetci sme sa podstivo pustili nakupovať, aby bolo hamo-papo. Keď sme sa vo vlaku konečne stretli, zdalo sa nám podozrivé, že Jajo vocpal do Charlieho 50-tky okrem svojich vecí aj stan. Stan tam skutočne nebol a začali sme cítiť, že tento puťák feels like dobrodružstvo. Vo Viedni sme takticky dva krát prešli cez prechod, aby sme získlai free bio mliečko a našli si cestu na vlakovometrovú stanicu.
Ďalej nás prekvapil dvojposchodový vlak do Payerbachu, kde sme úplnou náhodou nastúpili do toho istého vozňa a toho istého poschodia ako Švehlovci idúci do Grazu. Jaja polku cesty budili rakúske puberťáčky. Na stanici v Payerbach ho ešte naštval automat na žuvačky. Síce mu po vhodení eura dal euro deväťdesiat, ale keďže bol pažravý dal tam euro ešte raz a nič už nedostal. Nastúpili sme teda na autobus a vysadli v neznámej dedine
menom Edlach s maskotom (plyšovým sloníkom) na zastávke. Vydali sme sa zhurta do kopca ako nás viedla značka. Veruže 1,1 km prevýšenie feels like smrť, prežili sme však nástrahy cesty a sutín, ale čo nás čakalo hore... feels like uragán. Po ťažkom pachtení keď nás vietor bez milosti hádzal o skaly sme to zaparkovali do Ottohausu.
Ottohaus sme opustili okolo 5.hodiny a vo vetre sťa lietajúc v rogale a v oblakoch sťa kúpajúc sa v mlieku sme sa vydali hľadať miesto na prespatie. Značky a mapa sa opäť nevedeli dohodnúť, a tak sme sa rozhodli ísť smerom k Jagdhausu. Nikto z nás síce nevedel, čo to vlastne je, ale naše odhodlanie, hrdinstvo, chrabrosť, túžba, zvedavosť, beznádej, strach,
na viac slov sa nepamätám, nás poháňalo dopredu. Míňali sme viacero miest s názvom “niečo hütte”, no boli to len obyčajné lavičky so stolom. Keď to už vyzeralo, že budeme musieť opäť šlapať do kopca, vynorila sa pred nami krásna lúčka s maličkou chatkou a ohniskom. Skoro by sme sa boli okašlali, lebo Lot a Spišo ju prehlásili za zamknutú. Drsňák Jajo však schytil kľučku a bez použitia svojej mocnej sily otvoril útlu, čečinou vystlatú, prázdnu chatku. Dali sme hlasovanie, či ísť ďalej, alebo spať tu. Chatka vyhrala. Okrem spravenia si super, trochu pripáleného pudingu sme ešte válali sudy, točili sa okolo paličky, skúšali sadať do kríkov a hrať spabi (spacákovú bitku). Rozschufflovalo nás to po karimatkách a v teplúčkom smrádečku sme zaspali.
Sobota:
Ráno sme sa zobudili a naša chatka plávala v pomaly sa prevalujúcej hmle. Po tom ako sme sa pobalili odhodlane sme sa vydali do vysokého kopca ktorý tvoril jednu stranu údolia. Keď sme vystúpali nad údolie, cesta viedla kúsok od obrovského kamenného zrázu hore na Scheibwaldhöhe. Po ceste sme sledovali stáda kamzíkov až kým sme nevystúpali na nesmierne veterný vrchol.
Čmelo testoval pod akým uhlom ho ešte vietor udrží na nohách. Zabehli sme nižšie k zrázu spraviť fotky a najesť sa pri úchvatnom výhľade. Cestou dole sme ešte našli sneh, ktorý Jajo podstivo dlhú cestu niesol, aby nás mohol guľovať. Najskôr sme zostúpali k malej chatke, kde však nebola voda ktorá nám náramne v tom čase chýbala tak sme pokračovali ku Karl-Ludwighaus. Tam sme si zasadli k malej kaplnke pri svahu na obed, ale vietor nás odtiaľ po istom čase vyhnal. Nasledoval výstup na najvyšší vrch pohoria Heukuppe (2007 m.n.m.) ktorý vyzeral ako obyčajná kopa (možno preto ten názov). Cestou dole sme sa rozhodovali ako sa dostaneme k najbližším usadlostiam z ktorých ide autobus. Chceli sme vyskúšať cestu, ktorá bola na mape trošku pochybne naznačená, ale našťastie sme stretli dvojicu poliakov ktorý nám povedali, že treba na to sedačky a karabínky. Tak sme sa vydali na zostup schodnejšou trasou, kde sme po nejakých kilometroch stretli kravy. Žiadny človek pri nich nebol, tak sme sa po malej dohode s mapou vydali k chate kde sme chceli nájsť vodu. Chatku vlastnil nejaký klub turistov, boli k nám veľmi milý, pýtali sme sa ich aj na spanie, ale vedeli len o pár ďalších chatách kde to bolo značne drahé. Po dlhých útrapách sme konečne na tomto mieste našli prameň a posilnení (premrznutí) vodou sme sa vydali hľadať noclach v nižších nadmorských výškach.
Doposial sme nezistili, čo presne znamenajú tajomné obdĺžničky na mape s názvom Jagdhaus. Tak sme sa rozhodli jeden nájsť. Vysvitlo, že namiesto poľovníckej chaty (čo by mal Jagdhaus v preklade znamenať) je tam skautský dom so šopou a drevárňou. Nanešťastie / našťastie tam nikto nebol a tak sme sa uložili pred domom. Výhľad bol krásny: na skupinu domčekov a kravy v údolí, na oblohe ešte mesiac, mráčiky a večerné zore. Pred spaním sme sa ešťe najedli, ale nie len tak, tento večer sme totiž mali vifon párty. Po jedle sme sa uložili pod hviezdnaté nebo.
Nedeľa:
Ráno sme sa chvílu hrali na worms, aby sme sa pripravili na zimu, ktorá nás lačne čakala po vykuklení sa zo spacákov. Zhodli sme sa, že bola pekná hviezdnatá noc, iba spišo tvrdil, že trocha mrholilo, a tak sme usúdili, že to bol iba lokálny dáždik vytvorený skvapalnením Spišovej pary z úst. Dojedli sme zvyšky jedla pobalili sa a vydali sa na cestu do Preiner-Gscheid, odkiaľ ide náš autobus. Po chvíli, ale náš chodník zabočil úple do paže, tak sme to strúhli cez les. Asi 47 minút sme sa potom brodili cez lesné bažiny a konáre ihličnanov, no našťastie sme si udržali správny smer a vyšli sme iba kúsok od zastávky. Hneď vedľa bola pekná krčmička kde sme si sadli a kúpili jedného almdudlera (to je niečo ako u nás kofola, chuťou to pripomína vineu). Viac sme si nemohli dovoliť, keďže to stálo 2,50e a my sme len chudobní Slováci. O chvíľu na to prišiel náš autobus a my sme sa pobrali domov.
Nedeľa 20:00 u Jaja doma: “Čau tati, bol som v Alpách.”
Všetky fotky si budete môcť pozrieť už onedlho!
Čmelo, Matúš, Spišo, Lot, Jajo